Možno je načase začať brať chudnutie vážne
Cítiš sa pri chudnutí niekedy ako Snehulienka?
Moja kamoška áno!
Vždy má pri chudnutí pocit, akoby sa jej to celý svet snažil prekaziť.
Akoby tam vonku bola zlá kráľovná, ktorá sa prezlieka za iných ľudí a pokúša ju sladkými a nezdravými jedlami… len aby jej to pokazila.
…
Napríklad pár týždňov dozadu sa jej stalo niečo podobné:
Dostala jedálniček na mieru, na ktorý čakala 2 mesiace, a tešila sa naň viac ako deti na kolotoče.
Prešlo však sotva pár dní a už mi písala:
“Fuuh, je to s tým jedením ťažké. Včera som nestihla večeru. Dnes opäť…”
“Jedlá mám mať každé 3-3,5 hodiny. Len keď niekde ideš a vrátiš sa neskôr, ako si plánoval, všetko sa ti posunie.”
“Mala som všetko naplánované, len nevyšlo.”
“Mám pocit, ako by mi okolie robilo naschvál zle.”
A tým sa jej len znova potvrdilo to, že má pravdu:
Svet sa skrátka dohodol, že ona chudá nebude!
Čo myslíš, má pravdu?
Snažia sa jej to všetci prekaziť?
Na prvý pohľad sa zdá, že áno.
Veď každé ráno vstávala s dobrým úmyslom dodržať to – lenže zakaždým do toho niečo prišlo (počasie, povinnosti, iní ľudia a ich plány).
Akoby tam vonku naozaj bola zlá kráľovná, čo celý deň vymýšľa, ako jej to zničiť.
…
Ale zaujímavé je, že:
PRÁCU v tých dňoch DOKÁZALA DODRŽAŤ – a to aj napriek počasiu, povinnostiam, pozvaniam na výlety!
Ako je to možné?
Pretože, no… to s chudnutím neberieme zase až tak vážne.
A práve o to ide.
Vieš si predstaviť, že by si nešla do práce zakaždým, keď sa ti nechce?
Teoreticky vieme, že starať sa o telo je dôležité.
Ale v praxi sa správame akoby ísť cvičiť bolo len také hobby a zjesť na večeru rukolový šalát so syrom, bola len nejaká nepovinná domáca úloha.
Skrátka, že to urobíme, keď sa nám chce a máme čas, ale svet sa nezrúti, ak to nespravíme. (Nevravím, že je to tvoja chyba a o chvíľu ti vysvetlím prečo. Ale aj tak…)
Vieš si predstaviť, že by si rovnako vnímala prácu?
Že by si napríklad dnes ráno nešla do práce, pretože ťa kamoška na materskej zavolala na návštevu alebo preto, že je vonku zamračené a ty nemáš chuť pracovať?
Asi nie.
Pretože prácu berieme vážne.
A to je tiež jeden z dôvodov, prečo z nej máme každý mesiac výsledky.
A presne o tom chcem s tebou dnes hovoriť:
Aby si aj svoje telo začala brať vážne a mala výsledky aj pri chudnutí.
Rozdiel: Práca je na medzi prioritami, telo na spodných priečkach
Skúsme sa nad tým teraz zamyslieť.
Pri chudnutí sa objavia prekážky. Chápem to.
Ale to isté je aj pri práci.
Rozdiel je v tom, že prácu berieme seriózne a nedovolíme počasiu, povinnostiam či iným ľuďom – zabrániť nám ísť do práce.
Ale chudnutie až tak seriózne neberieme.
To, čo mojej kamoške (a mnohým z nás) bráni schudnúť – nie sú požiadavky okolia, povinnosti, a pokušenia. Ale to, že ich uprednostníme.
- To, že keď sme unavení – do práce pôjdeme aj tak. Možno nie nadšene, ale dokončíme to, čo treba. Ale keď máme ísť v rovnakej chvíli variť výživnú večeru – tak sa na to vykašleme a dáme si len chlieb s maslom.
- Alebo to, že keď nestíhame dokončiť prácu – tak radšej preložíme návštevu susedov, ale kvôli cvičeniu by sme to neurobili (pričom by nám stačilo 30 minút aj so sprchou).
A potom mávame ten frustrujúci pocit ako moja kamoška:
Že vždy, keď začneme s chudnutím, svet sa dohodne, že nám to zničí. Nie nedohodne.
To len my sme chudnutie zaradili na spodné priečky dôležitosti a podľa toho sa k tomu staviame.
Síce začneme s chudnutím, ale akonáhle sa objaví:
- nejaká oslava
- pozvánka na návštevu
- niečo treba vybaviť
- niekto nás zavolá na kávu
- či dokonca to, že deti chcú kakavko hneď teraz…
…tak dodržať jedálniček alebo cvičenie ide bokom, lebo veď predsa čo by bolo, ak by sme odmietli pozvánku na grilovačku, nie?
To máme prestať upratovať a chodiť na návštevy?
To som nepovedal 🙂
Áno ja viem, že potrebujeme aj upratať. Ale keby išlo o prácu, nepočkalo by upratovanie?
Jasné, že počkalo, pretože prácu berieme vážne.
A tiež nehovorím, že sa máme prestať stretávať s ľudmi a chodiť na návštevy.
Ale ak by sa tvoj manžel liečil od alkoholizmu, a nebol ešte pripraveným odolávať, išla by si s ním na tú grilovačku, kde by boli samé pokušenia? Nesnažila sa tým miestam s alkoholom aspoň nejaký čas vyhnúť, kým nebude viac pripraveným?
Podľa mňa áno.
Pretože aj problém s alkoholom by sme brali vážne.
Tak prečo upratovanie nepočká, keď máme ísť cvičiť? A prečo neodmietneme grilovačku, keď sme práve začali s chudnutím a ešte nevieme odolávať?
Pretože starostlivosť o telo neberieme vážne.
Bohužiaľ to má svoje následky.
3 otázky na zamyslenie
A tak mám pre teba teraz 3 otázky na zamyslenie:
- Čo ak je to – že to neberieme vážne – jeden z hlavných dôvodov, prečo nám to chudnutie trvá už roky a ešte stále sa nám to nepodarilo?
- A čo sa ak nám len kvôli tomu – že to neberieme vážne – nedarí byť pri chudnutí rovnako disciplinovanými ako v práci = a preto nemáme výsledky a tým nám unikajú krásne okamihy, ktoré si nevieme plne užiť od dovoleniek cez výlety až po obyčajné fotenie s dcérkou? = Veď vieš, všetky tie krásne veci v živote, na ktoré budeme neskôr spomínať (ak bude na čo).
- A čo ak to takto bude pokračovať ďalej a my si jedného dňa uvedomíme, že neznášame svoje telo, svoj život a to, kam sme to nechali zájsť?
…
A preto sa ti teraz chystám “prehovoriť do duše”, aby si začala vnímať chudnutie inak.
Chápem, že toto sa nebude každej čítať príjemne, ale robím to len s tým najlepším úmyslom v srdci.
Nechcem, aby si mala život, ktorý neznášaš. Aby si si o 10 rokov uvedomila, že nemáš zážitky, aké by si chcela mať, lebo ti nadváha bránila žiť a vychutnať si prítomnosť.
Hovorím ti to, ako tvoj kouč, ktorý je 100% na tvojej strane a má rovnaký cieľ, ako ty:
“Aby sa ti podarilo zmeniť svoj život, schudnúť a mať štíhle, krásne a zdravé telo – v ktorom sa budeš cítiť sebavedomo, príťažlivo a plná energie – a vďaka ktorému bude tvoj život viac úžasným a naplneným.”
Nie je to tak celkom tvoja chyba
Prečo chudnutie neberieme rovnako vážne ako prácu?
Ak máme nadváhu + ničí nám život + raz cvičenie berieme s úplnou vážnosťou a na druhý deň, akoby o nič nešlo = znamená to len jediné:
“Niekto alebo niečo nám dáva najavo, že to dôležité NIE JE – a my preto máme pochybnosti.”
A hádaj, kto má na teba taký silný vplyv?
Nie, nie je to tá Orchidea, čo máš na parapete a ani tvoja mačka.
Je to naša spoločnosť, naša rodina, naši priatelia a známi, a bohužiaľ často aj náš partner. (Čiže všetci okrem mňa a fit-mamičiek, ktoré to už pochopili. My sme na tvojej strane. 😉 )
Poďme si ujasniť pár vecí:
1) Naša spoločnosť neberie chudnutie a starostlivosť o telo seriózne
Všimni si, že pokiaľ ide o chudnutie, spoločnosť nám dáva najavo toto:
- Všetci máme byť krásne štíhli
- Ale keď sa o to snažíš, tak si divná, nudná, sebecká, povrchná…
Aj ty vidíš ten do-oči-bijúci paradox?
Podľa médií a reklám by všetky ženy mali byť tou krásne štíhlou osobou, ktorá však pre to nič nerobí a Makronky s koláčmi raňajkuje ešte v posteli.
Potom sa nemôžeme čudovať, prečo sme z toho takí zmätení a chudnutie vnímame v jeden deň ako top prioritu a na druhý deň vynecháme cvičenie, lebo suseda chce prísť na návštevu.
Máš byť štíhlou, ale keď vypneš TV, a ideš cvičiť – odrazu si na “trápna”.
Nedávno som to zažil na svadbe, kde všetci z rodiny čakajú, že budeš vyzerať super (ak nie, tak ťa skritizujú)… ale keď zistia, že cvičím 5x týždenne, a že 7 rokov nepijem a nejem koláče plné cukru = tak…
…im padá sánka.
2) Naša rodina, priatelia a okolie to neberú vážne
Ako reagujú tvoji rodičia či priatelia, keď začneš s chudnutím?
Rešpektujú tvoje stravovanie? Alebo ťa neustále núkajú koláčmi a jedlami bez výživy, ktoré volajú “normálne” či “slovenské”?
Ak naši rodičia nie sú práve bývalí športovci a ak naši priatelia nemajú za sebou úspešné chudnutie (so všetkými pádmi a ťažkými dňami) = je dosť možné, že to nechápu.
Neuvedomujú si, aké dôležité je, aby si dnes odcvičila a večer si nedala ani ten jeden blbý kúsok, ktorý neuškodí… len spustí chuť na 1000 ďalších.
Nadváhu vníma veľa ľudí ako niečo prirodzené, ako súčasť života, ktorú skôr či neskôr budú mať všetci (až na pár vyvolených s dobrou genetikou). Podľa nich to až príliš riešime.
Napríklad jedna z mojich čitateliek zvykla počúvať túto topku:
“Čo si si myslela, že ostaneš po pôrode chudá?”
A jej reakcia bol super:
“No nie – myslela som si, že ostanem navždy veľryba.”
Inak povedané – ostatných naša nadváha zas až tak netrápi a preto naše pokusy neberú vážne.
3) Náš partner to neberie vážne
Podľa mojich skromných odhadov, tak jednu z 10 žien pri chudnutí manžel podporí.
A čo tie zvyšné chudinky?
Tých zvyšných 90% zažije buď nejakú formu ignorácie, na štýl:
“Rob si čo chceš, ale hlavne nech to neovplyvní mňa a moje pohodlie.”
Alebo v horšom prípade ich manžel sťahuje dolu (myslím obrazne):
- Smeje sa pri cvičení
- Nie je ochotní robiť kompromisy, aby mala viac času
- Alebo nejakým spôsobom žene dáva najavo, že to nezvládne, že sa zbytočne snaží, že to preháňa, že to nie je také dôležité a že by radšej mala byť “zase normálnou a upratať kuchyňu”
A výsledok? = Ani my to neberieme vážne
To všetko spôsobí, že to prestaneme brať vážne my samy.
- Začneme vnímať chudnutie len ako nejaký náš rozmar. Ako keby schudnúť bolo ako kúpiť si luxusnú kabelku, ktorá je síce pekná ale na ktorej až tak nezáleží. Akoby vôbec nešlo o to, že telo nebude donekonečna fungovať, ak sa oň nepostaráme.
- Začneme nadváhu vnímať ako súčasť tehotenstva a života – akoby to nemalo nič s naším životným štýlom.
- Začneme chudnutie vnímať ako niečo sebecké, niečo, čo by sme chceli len my – akoby naša nadváha, prejedanie sa a sedavý spôsob života = vôbec nemali vplyv na deti
- A začneme ho vnímať len ako len nejakú manikúru na skrášlenie, ktorú prekladáme podľa nálady – akoby nosenie tých 10-25 kg vôbec nemalo vplyv na naše psychické zdravie, na to, ako sa cítime každý deň, na náš stres, frustrácie, depresie a nespokojnosť so životom, či dokonca na naše vzťahy s inými ľuďmi
Nie je to tvoja chyba. Ale je to tvoja zodpovednosť
Ak chudnutie (cvičenie, dodržanie stravy) neberieš tak vážne ako prácu – ja to chápem.
Je to ťažké, ak ti všetci dávajú najavo, že to je len taký tvoj malý rozmarný projekt – ako keby si si len kreslila poníkov – a že neumytý riad či svokrine narodeniny sú súrnejšie a dôležitejšie ako to, či dneš odcvičíš a dodržíš ten svoj jedálniček.
A preto opakujem, čo som už povedal viackrát:
NIE JE TO TVOJA CHYBA.
Ale na druhej strane – my samy sme zodpovednými za to, čo s tým urobíme. Či to necháme tak a budeme ďalej robiť na 25-50%… Alebo si povieme:
„Dosť! Moje telo je dôležité a ja si budem strážiť čas, keď sa oň starám.“
Pretože konieckoncov: Ty máš na výber:
- (A) NEBRAŤ TO VÁŽNE AKO OSTATNÍ = Riadiť sa tým, čo si o tvojom chudnutí a postave myslí svokra či kamoška, podľa ktorej máš mať nadváhu do konca života, (pretože aj ony majú) – a máš sa s tým naučiť žiť.
- (B) BRAŤ TO VÁŽNE AKO FIT ŽENY A MAMY = Uvedomiť si, že telo je dôležité, bez neho sa nedá nič, potrebuje starostlivosť ako dieťa, samo sa o seba nepostará – a potom zubami-nechtami brániť čas vyhradený na cvičenie, varenie a jedenie, pretože to je jediným spôsobom, ako to dodržať, byť zdravou, štíhlou a spokojnou so svojím životom.
Nie som naivným. Nečakám, že samotným výberom druhej možnosti sa z teba automaticky stane disciplinovaná fit žena.
Ale… hej! Je to začiatok.
Toto píšem, aby si pochopila, prečo chudnutie neberieme vážne – a rozhodla sa, že to zmeníš!
3 kroky, ako brať chudnutie vážne a zmeniť svoj život
Predstav si, že by si si našla druhú prácu na polovičný úväzok a nevyhnutne potrebovala obe.
A mala by si pred sebou víkend, cez ktorý sa potrebuješ pripraviť, pretože od pondelka už začínaš.
Čo by si urobila?
- Zrejme vyhradila tej práci čas.
- Porozprávala sa o tom s manželom (a aj deťmi, ak sú staršie), aby to rešpektovali
- A nakoniec prispôsobila všetky ostatné veci tomu, aby si stihla obe práce + postarať sa o deti.
Sedí?
Ak áno, tak presne to urob pri chudnutí (čo je tiež ako ďalší pracovný projekt).
KROK #1: Vysporiadaj si to sama so sebou (čiže s tou v zrkadle)
Postarať sa o svoje telo je jednou z najdôležitejších vecí (ako ísť do práce, či postarať sa o deti).
To znamená, že až potom, čo si už odcvičila + máš nachystané najbližšie jedlo = až vtedy prídu na rad návštevy, umývanie okien, odpisovanie na messenger či kupovanie zácloniek pre svokru.
Áno, to znamená radšej zrušiť návštevu ako cvičenie!
Viem ako to znie, ale ak uprednostníme návštevu (ktorá sa dá preložiť) – čo tým dávame sebe a svetu najavo?
Že to cvičenie predsa len nie je pre nás také podstatné ako klebetiť so švagrinou.
Ty sama si to potrebuješ v hlávke takto usporiadať a rešpektovať, ak chceš, aby to rešpektovali aj druhí.
KROK #2: Daj to najavo manželovi a deťom, a vyžaduj od nich, aby to rešpektovali.
Deň má 24 hodín a tvoje telo potrebuje aspoň hodinku tvojej pozornosti a lásky.
Ale nie každý z nášho okolia si to uvedomuje, a preto je tvojou úlohou, aby si im dala najavo, že ťa napríklad pri cvičení nemajú rušiť.
Nepýtaj si povolenie a neustupuj. Ak to zo začiatku nebudú úplne rešpektovať a budú za tebou chodiť s požiadavkami aj počas cvičenia (ako sa to deje veľakrát) = je tvojou úlohou trvať na svojom a hovoriť “nie”.
Ty potrebuješ byť tá, čo to vidí z nadhľadu a uvedomuje si, že starostlivosť o tvoje telo je pre rodinu z dlhodobého hľadiska dôležitejšie – a že 99% ich požiadavok počká.
Všimni si, ako to dala do praxe Veronika (ktorej sa podarilo schudnúť 18 kg):
“Čo sa týka cvičenia, tu som musela jednoducho naučiť deti, že mama cvičí a keď cvičí tak reaguje len v nutných prípadoch. Chcelo to trocha cviku a času, kým deti pochopili, že to myslím vážne a nezabije ich, ak s nejakou požiadavkou počkajú pol hodinku, keď docvičím.
Tí dvaja mladší zo začiatku skúšali, ale časom zistili a prijali pravidlá hry, ktoré som nastavila. Myslím, že to bolo dobré nielen pre mňa ale aj pre nich. Veľa deti dnes nechápe, že sa netočí okolo nich celý vesmír.”
“Moje deti vedia, že keď cvičím, tak riešim len veľmi dôležité veci. Žiadne také, že mami urob mi teraz kakavko, lebo do pol hodiny bez neho umriem.
Toto si treba vysporiadať v sebe a nemať výčitky, že človek potrebuje aj čas pre seba. Keď docvičím, venujem sa deťom.”
Povedz zvlášť manželovi, aká dôležitá je pre teba starostlivosť o telo – pretože si nemôžeš neskôr kúpiť nové.
Povedz mu, že hoci sa budeš snažiť starať aj o domácnosť, možno sa občas stane, že nebude dokonalé upratané.
Ale že už nemôžeš uprednostňovať starostlivosť o byt pred starostlivosťou o seba – lebo to bude mať pre rodinu horšie následky ako neporiadok.
A že mu ďakuješ za to, že to chápe a bude rešpektovať.
(Pripomínam: nepýtaj si povolenie, len to oznamuj ako fakt. Nebojovali sme za práva žien, aby si si pýtala povolenie, či sa môžeš najprv postarať o seba, než umyješ riad.)
Chápem, že toto nebude najpríjemnejší rozhovor – ale buď toto, alebo budeme do konca života trpieť nespokojnosťou z nadváhy.
KROK #3: Vyžaduj od okolia, aby to rešpektovali tiež
Ak sme už chudnutie začali brať vážne, potrebujeme sa tak aj správať.
Vieš si predstaviť, že by si povedala kamoške:
“Prepáč, ale zavolám ti, až keď odcvičím.”
//
Alebo že by si povedala mame:
“Veľmi si vážim, že sa ma snažíš potešiť – ale rozhodla som sa prestať so sladkým, lebo mi škodí (pleť, nadváha, zdravotné problémy). A viem, že ak by som ochutnala – dostala by som ešte väčšiu chuť na ďalšie a preto si radšej nedám vôbec. Ale fakt si cením tvoju snahu.”
…a že by si potom nebola tá, čo nakoniec ustúpi?
//
Alebo že by si – aspoň na nejakú dobu – odmietala ísť tam, kde si si takmer istá, že neodoláš jedlu a budeš zo seba sklamaná?
Nie?
Tak sa spýtaj samej seba:
Ak by išlo o prácu – riešila by som, či sa kamoška urazí, lebo idem do práce a nejdem s ňou na kávičku?
NIE!
Išli by sme do práce a kamoška nech sa urazí, keď je detinská a nechápe to.
To isté urob pri varení večere.
Ak niekto nechápe, aké dôležité je zjesť ten kapustový šalát namiesto vyprážaného syru s hranolkami – tak nech sa pohnevá.
Sú ľudia, ktorí na svoje telo kašlú a nechápu, že bez údržby dlho nevydrží. Až kým neprídu zdravotné problémy. (Viem to, lebo som bol jedným z nich.)
Jasné, že to nechápu, pretože oni ťa nezažili plakať do vankúša, alebo necítili tú bolesť, ako keď si sa za seba hanbila.
A preto práve TY potrebuješ prevziať zodpovednosť a dať svojmu okoliu najavo, že:
- TY si svoje telo vážiš.
- Pre TEBA je dôležité, aby fungovalo správne a aby si sa v ňom cítila dobre.
- A že TY sa oň budeš starať, bez ohľadu na to, čo si o tom myslí švagor, suseda, mama, kamoška…
Jasné, že len „brať chudnutie vážne“ nás do formy nedostane. Potrebujeme aj mať nejaký plán, mať ujasnenú motiváciu, vedieť byť disciplinovanými, keď sa nám nechce… a potom jednoducho začať.
Svoje najbližšie chudnutie začni brať vážne
Mal som klientky, ktoré riešili nadváhu 20 rokov svojho života.
20 rokov!
A vraveli mi, že si každý deň minimálne raz spomenuli na svoju nadváhu a trápili sa tým!
Nechcem, aby sa to stalo aj tebe.
Neviem, koľko rokov to trápi teba, ale viem, že ak to nebudeš brať dostatočne vážne – tak tých smutných rokov bude pribúdať.
Nechcem, aby si jedného dňa mala ten pocit, že ťa postava obmedzovala robiť všetky tie krásne veci a vytvárať zážitky, pretože si sa hanbila alebo pretože si fyzicky nevládala či mala zdravotné problémy, ktorým sa dalo predísť.
Svet bude od teba stále niečo chcieť.
A ak automaticky vyhovieme takmer každej požiadavke, nové zvyky sa nám rozpadnú ešte skôr ako sa stihnú vytvoriť.
Je to trochu ako keby si maľovala v daždi: Nikdy to nedokončíš, keď ti bude dážď okamžite zmývať farbu.
Keď sa nad tým zamyslíme väčšina vecí vôbec nie je takých dôležitých ako sa zdá. A aj tie, ktoré sú, väčšinou počkajú do soboty, do zajtra, či aspoň kým si navaríš a zješ večeru.
Ide skôr o to, ako to budeme vnímať a čo uprednostníme.
Takže… čo uprednostníš dnes? 🙂
P.S.: Ak ti to dáva zmysel, ale nedarí sa ti to dať do praxe – pozri si toto: https://martintoth.me/coaching/